„„Ak zveličujeme svoje omyly a ubíjame sa za ne, máme tendenciu sa preniesť k postoju mučeníctva, alebo na seba prevezmeme pozíciu obete.“ VČK, str. 197

Bez vyváženého pohľadu Piateho kroku mnohí z nás svoje chyby buď zľahčujeme, alebo zveličujeme. Zvolením si druhej možnosti si nahovárame, že si zaslúžime zneužívanie za všetko zlé, čo sme spravili. Avšak takéto vyhlasovanie je len zostatok zo zlého zaobchádzania, ktoré sme zažili v detstve.

Časť z nás žila súčasne vo vzrušení i strachu z možnosti, že znova budeme emocionálne ubíjaní. Ten pocit bezmocnosti nám bol známy, pretože sme sa cítili milovaní, len keď nás ako deti znova a znova zahŕňali negatívnou pozornosťou.

Niektorí sme dostávali pozornosť len vtedy, keď nás sexuálne zneužívali alebo bili. Na to, aby sme to prežili, potrebovali sme veriť, že si takéto zaobchádzanie zaslúžime. Nebolo inej možnosti, ako váľať sa v tom, čo sa dialo v našej rodine.

Dnes sa učíme prijať svoju realitu, minulú i prítomnú. Za to, čo sa nám v detstve stalo, nenesieme zodpovednosť, ale za to, čo robíme dnes, áno. Avšak, nemusíme akceptovať zneužívanie, aby sme napravili svoje chyby. S pomocou neutrálnej tretej strany vo forme našich skupinových spolupútnikov, prechádzame k novým pravidlám. Volíme si milovať samých seba a byť milovaní tými, ktorí sú toho schopní.

Dnes už nie som viac obeťou. Dávam seba na prvé miesto a robím zdravšie rozhodnutia , ktoré ma držia nohami pevne na zemi.“