„V Svojpomocnej skupine Dvanástich krokov sa dozvedáme, že bez pokory nemôže dôjsť k pokroku. Táto myšlienka je pre mnohých najprv zavádzajúca a takmer vždy v nás spôsobuje tvrdohlavý odpor. Hovoríme: “Čože?! Mám byť poslušným otrokom mojej situácie a prijať všetko, čo príde, nech je to akokoľvek ponižujúce?” Nie! Skutočná pokora neznamená poddať sa nepeknému, deštruktívnemu spôsobu života! Znamená to poddať sa Božej vôli, čo je veľmi odlišné. Pokora nás pripravuje na to, aby sme si uvedomili, aká je pre nás Božia vôľa; ukazuje nám úžitok, ktorý získavame z toho, keď nekonáme svojvoľne. Konečne pochopíme, ako naša svojvôľa zvyšovala naše utrpenie.
Pripomienka na dnešný deň
Postoj skutočnej pokory (pravdy o sebe, druhých, svete a Bohu – ktorá nezostáva v intelekte, ale ju kúsok po kúsku, deň po dni žijeme) nám udeľuje dôstojnosť a nadhľad a dáva nám silu uskutočniť inteligentný duchovný krok v riešení našich problémov.
Citát
“Pokorte sa teda pod mocnú ruku Božiu … všetky svoje starosti zverte Jemu, lebo On sa o vás stará. On dáva pokorným milosť.” (Prvý list Petrov)“
Moja úvaha
Pokora nemá mnoho spoločného s ponížením. Poníženie nás tlačí pod to, kým sme a opäť nás uvádza do klamstva o sebe – do pýchy (falošnej pokory). Naopak pokora je tým poznávaním a žitím Božej vôle – lebo to je pravda o nás. „Pokoriť sa pod mocnou božou rukou“ potom neznamená ponižovať sa pod krutovládou svojvoľného despotu. Znamená uznať ako najlepšiu voľbu práve vôľu Dobrého Boha. Pretože On má všetko v rukách. On je ten „kto sa o nás stará“. „On preniká pohľadom priepasti a hlbiny“ a to aj hlbočiny naši sŕdc. Takto Ten, kto je sám Múdrosťou a Pravdou „dáva pokorným milosť“… On sám ich vedie po Jeho Ceste.
V jednej piesni sa spieva: „Ja sa zriekam svojich právd, už nechcem pyšný stáť, chcem nový život mať!“