„Medzi podnetom a reakciou existuje priestor.
V tomto priestore je naša sila zvoliť si našu vlastnú odpoveď.
V našej reakcii je náš rast a naša sloboda.“
Viktor Frankl

Vyššie uvedený citát znie ako niečo, čo by povedal učiteľ kontemplácie! Prax kontemplácie nám pomáha ustúpiť od seba a zaujať postoj k tomu, čo ja a ostatní nazývame „stabilným svedectvom“. Potom nie sme pripútaní k svojim myšlienkam alebo k bláznivým reakciám. Môžeme nájsť priestor, ktorý potrebujeme, aby sme si mohli vybrať spôsob, akým chceme konať, alebo slová, ktoré by boli čo najviac nápomocné. Aj keď psychiater Viktor Frankl (1905—1997) nie je známy ako učiteľ kontemplácie, prišiel na túto múdrosť počas svojho pobytu v Osvienčime. Píše:

„Skúsenosti z táborového života ukazujú, že ľudstvo má na výber z možností konania. Dosť bolo príkladov, často hrdinskej povahy, ktoré dokazovali, že apatia sa dá prekonať, a aj podráždenosť sa dá prekonať. Ľudstvo si môže uchovať pozostatok duchovnej slobody, nezávislosti mysle, a to aj v takých hrozných podmienkach psychického a fyzického stresu.

My, ktorí sme žili v koncentračných táboroch, si spomíname na na ľudí, ktorí chodili po barákoch, utešovali ostatných a rozdávali svoj posledný kúsok chleba. Možno ich bolo málo, ale poskytujú dostatočný dôkaz, že človeku sa dá vziať všetko, iba jedna, jediná vec nie: posledná z ľudských slobôd – zvoliť si svoj vlastný vnútorný postoj za akýchkoľvek okolností, zvoliť si vlastnú cestu…

Aj keď podmienky, ako je nedostatok spánku, nedostatok jedla a rôzne psychické stresy, môžu naznačovať, že väzni boli povinní určitým spôsobom reagovať, v konečnom dôsledku je zrejmé, že osobnosť, ktorá sa z väzňa stala, bola výsledkom vnútorného vlastného rozhodnutia [zdôrazňujem vlastného], a nie iba výsledkom táborových vplyvov. Principiálne sa teda môže každá osoba, aj za takýchto okolností, rozhodnúť, čo sa s ňou stane – duševne i duchovne. Môže si uchovať svoju ľudskú dôstojnosť aj v koncentračnom tábore. . . . Práve táto duchovná sloboda – ktorú nemožno vziať – dáva životu zmysel a cieľ…

Spôsob, akým človek prijíma svoj osud a všetko utrpenie, ktoré z neho plynie, spôsob, akým vezme svoj kríž, mu dáva dostatok príležitostí – aj za najťažších okolností – dodať svojmu životu hlbší zmysel. Môže zostať statočný, dôstojný a nesebecký. Alebo v trpkom boji za sebazáchovu môže zabudnúť na svoju ľudskú dôstojnosť a stať sa nie viac ako zvieraťom. Tu leží šanca pre človeka, aby využil alebo sa vzdal možností dosiahnuť morálne hodnoty, ktoré mu môže zložitá situácia poskytnúť…

Keď už nebudeme schopní zmeniť situáciu… sme vyzvaní, aby sme zmenili seba.“

Viktor E. Frankl, Man’s Search for Meaning (Beacon Press: 1959, 2006), 65–67, 112. Note: Minor edits made to incorporate gender-inclusive language.