„Včera sme čítali o Mojžišovi, ktorý by neprijal osobný prospech na úkor iných. Všimli sme si ako protiklad Lóta, ktorý si pre seba vybral to najlepšie. Aj keď sú obaja muži označovaní za spravodlivých, len Mojžiš mal trvalý a osobný vzťah s Bohom. Prejavil sa tu istý princíp: náš charakter odráža zdravie nášho duchovného života.

Dnes sa pozrieme na Jozefa, manžela Márie. Rád by som však upriamil vašu pozornosť na iného Jozefa, ktorý bol v Genesis jedenástym Jakubovým synom. Meno Jozef znamená: „Nech Jahve pridá.“ Takže obaja títo muži niesli meno, ktoré volalo po požehnaní od Boha. Boh im dával veci. Obaja muži mali vieru a k obom prehovorili  anjeli. Obaja muži boli súčasťou Božích plánov na záchranu zástupov. V Starom zákone Jozef zachránil Izraelitov pred hladom tým, že ich vzal do Egypta. A svätý Jozef zase zachránil Ježiša tým, že ho vzal do Egypta. A prostredníctvom Ježiša boli spasené zástupy. V obidvoch prípadoch sa zdravie ich duchovného života prejavilo v charaktere sebazaprenia. Starozákonný Jozef si odoprel pomstu svojim bratom, keď boli v jeho moci. Novozákonný Jozef opustil svoj domov, zamestnanie a rodnú krajinu, aby zachránil dieťa, ktoré nebolo ani len jeho prirodzeným synom. A odoprel si slobodu zo vzťahu s Máriou, keď otehotnela predtým, ako sa vzali. Poslúchol anjela, ktorý s ním hovoril v snoch, a vzal si Máriu za manželku.

Ježiš, ktorého zachránil svätý Jozef, teraz žije v srdci každého veriaceho. Takže nemusíme čakať, kým k nám prehovorí anjel; môžeme komunikovať s Bohom v nás prostredníctvom myšlienok, pocitov a túžob. Boh nám skutočne pridal viac, ako obom Jozefom v Starom a Novom zákone. Pridal nám seba samého.

Keď si pripomíname svätého Jozefa a všetko, čoho sa vzdal, aby zachránil Máriu (pred hanbou) a Ježiša (pred smrťou), zamyslime sa nad jeho láskou k svojej rodine. A buďme dnes aj každý deň plní vďaky Jozefovi za ochranu Ježiša, ktorý je pre nás takým úžasným darom. A všetci majme rovnakú lásku k svojim rodinám. Týmto spôsobom si môžeme uctiť pamiatku svätého Jozefa.“