Utorok 19.1.2021

„Čítanie z Listu Hebrejom sa začína uistením adresátov, že Boh vidí ich oddanosť. Prejavili ju tým, že slúžili a naďalej slúžia svätým. Spomeň si, že Ježiš učil: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40). A takáto oddanosť si vyžaduje trpezlivosť, pretože odmena služobníkov bude síce veľká, ale dostanú ju až v nebi.

Tí, ktorí dokážu trpezlivo čakať na svoju odmenu, sú šťastnejší ako tí, ktorí sa pohoršujú nad tým, že ju ešte nedostali. A keďže žiť čo najšťastnejší život je rozumným cieľom, potrebujeme v sebe budovať cnosti oddanosti a trpezlivosti. Autor Listu Hebrejom nám hovorí, ako na to. Vieme však, že každá takáto služba musí byť motivovaná skôr láskou ako povinnosťou. Prečo? Pretože ak sme motivovaní láskou, konáme v partnerstve s Bohom – keďže Boh je láska. Ak naše konanie vychádza zo zmyslu pre povinnosť, je pravdepodobné, že súdime osobu, ktorej slúžime. Ak na našu láskavosť nereaguje tak, ako by mala (alebo ako si myslíme, že by mala), pravdepodobne jej prestaneme slúžiť. Inými slovami, zmysel pre povinnosť a posudzovanie nám nepomáhajú budovať oddanosť a trpezlivosť, na rozdiel od lásky.

Na druhej strane, pre väčšinu ľudí nie je v ich silách, aby slúžili nepretržite a bez akejkoľvek odmeny. Otec nám preto dáva dar, ktorý nás má podporovať a povzbudzovať: nádej na večnú odmenu. Môžeme mať večný vzťah s Bohom (založený na oddanosti, trpezlivosti a nádeji). Tento pohľad nás povzbudí a bude nám prinášať radosť, až kým nedostaneme svoju odmenu.

Príkladom tohto večného vzťahu je Abrahám. Neprestal dúfať v Boží prísľub, hoci na jeho splnenie čakal veľmi dlho. Čím dlhšie čakal, tým viac preukazoval svoju oddanosť a trpezlivosť. Bol trpezlivý, pretože veril v Božiu vernosť – vedel, že Boh nie je nespravodlivý. Môžeme žiť v rovnakom presvedčení, že Boh splní prísľub, ktorý nám dal. A čo je tým prísľubom? Ježiš povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11,25) Nádej vo večný život buduje oddanosť a trpezlivosť v terajšom živote. Táto nádej je kotvou pre dušu. Ak máme vieru v túto pravdu pevne zakorenenú v srdci, budeme schopní oddanosti, trpezlivosti a radosti aj uprostred zložitých okolností.

V týchto ťažkých časoch, keď covid ničí zdravie, životy a pracovné miesta, môžeme reagovať dvomi spôsobmi. Môžeme reptať, sťažovať sa a žiť v strachu. Alebo sa môžeme pevne pridŕžať Božej vernosti, a tak byť trpezliví a radostní. Dnešok je príležitosťou pre každého kresťana, aby bol iný. Keď si iný, prinášaš nádej tým, ktorí ešte neveria. Si vplyvnejší, než si myslíš.“

Vlastná úvaha
Jedna vec ma na tomto rozjímaní vyrušila. Možno som ten kontext do nej vniesol sám zo seba. Odmena bude až v nebi: „A takáto oddanosť si vyžaduje trpezlivosť, pretože odmena služobníkov bude síce veľká, ale dostanú ju až v nebi.“
Buďte trpezliví, a oddaní, verte a majte nádej a milujte, a radujte sa v utrpení a radujte sa z utrpenia… a odmena príde po smrti až v nebi a bude večná… no… áno aj nie… Vysvetlím.
Hoci večná odmena prichádza až v nebi – a to je pravda – zároveň je pravda, že nebo môžeme žiť už tu a teraz – hoci nie v plnosti. Hoci večná odmena prichádza až po smrti – a to je pravda – mi môžeme zomierať v sebe samých už tu a teraz. Smrť fyzického tela (na čas) je poslednou bránou k Otcovej tvári a nie prvou. )
Čo tým obrazom chcem povedať? Je časná odmena a je aj večná odmena. Časná odmena môže i nemusí byť prítomná v našich životoch. Zato večná odmena, ak sa v našich skutkoch rozrastajú úponky pravej lásky ako úponky vinnej révy a ona prerastá do našich myšlienok, úmyslov, slov a skutkov, vtedy, tak, ako ona láska rastie a rozpína sa, naše kamenné srdcia a iné údy sa menia na úrodný substrát, tie naše kôpky hnoja, a vyživujú a podporujú rast lásky, teda mi zomierame v sebe, aby sme žili v Kristovi, a nakoľko zomierame, natoľko i prichádza odmena, hoci nejasne, akoby v hmle, a predsa na dosah a hmatateľná… A tak pijeme z plodov vinice, ktorú sme vysádzali… a požívame čiastku nebeskej odmeny už tu a teraz – na zemi – ako žijúci – ako zomierajúci.
Áno, plnosť nastane až „tam“, ale medzi „tam“ a „tu“ je veľmi tenká hranica, Lebo to nie je ten svet tam niekde, ale tento svet a tu a teraz, kde sa začína nebo.