Piatok 25.10.2019
Pavol zápasil s problémom, ktorý trápi každého kresťana. Vieme, čo je dobré. Chceme byť dobrí. Ale akosi nám chýba sila robiť to, čo chceme. Potom prežívame zlyhanie alebo dokonca beznádej. Vykríkneme: “Kto ma môže zachrániť od seba samého?” Potom si pripomenieme, kto to dokáže: “Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána.”
Nedávno som sa rozprával s jedným mužom. Počúval ma, ako som hovoril o chybách, ktoré robíme. Bol zmätený. Rozmýšľal nasledovne: “Ak sa rozhodneme niečo urobiť, nie je to chyba, ale hriech. Nazývať to chybou evokuje, že to bolo neúmyselné, čo nás zbavuje osobnej zodpovednosti. Zbavuje nás tiež potreby vyznať to a činiť pokánie. Ak neuznáme, že náš hriech je hriechom, ako sa môžeme obrátiť k Ježišovi, aby ho od nás vzal?“
Ja som mu naznačil, že život je komplikovanejší, ako si ho predstavuje. V skutočnosti existujú tri typy škodlivej činnosti. Hriech je to, keď niekoho zraníme úmyselne, pretože to chceme urobiť. Chyba je to, keď niekoho zraníme úmyselne, ale robíme vlastne to, čo nechceme. Niečo nás ženie opakovane robiť tú istú chybu. Závislosti a zlozvyky sú rôzne druhy chýb. Rozhodneme sa urobiť niečo, čo nechceme robiť. Chyby zahŕňajú veci ako obhrýzanie nechtov, reptanie, sťažovanie sa, hazardné hry, prekračovanie rýchlosti, fajčenie, súdenie, kritizovanie, alkoholizmus, prokrastinácia, workoholizmus, atď. Treťou kategóriou škodlivých aktivít je nevedomosť. Neuvedomujeme si, že naša činnosť niekoho zraňuje. Napríklad rodič sa môže správať s svojmu dieťaťu tak, že v očiach dieťaťa to nie je fér. Rodič si možno nevšíma detské srdce. Mnohí dospelí povedia, že boli alebo neboli obľúbencami rodičov. Ale takmer všetci rodičia si myslia, že svoje deti milujú všetky rovnako. Nie sú to naše okolnosti, ktoré podmieňujú našu skúsenosť, ale pohľad dieťaťa na tieto okolnosti. Nevedomosť je veľmi bežná.
Zvyčajne nevieme, čo je v srdci iného človeka; vlastne ani v tom našom. Ale ich chyby a tie naše nám pomáhajú tomu porozumieť.
Pavol hovorí, že nerobí to, čo chce robiť. Je to preto, že nám všetkým vládnu pravidlá, ktoré máme v srdci, nie naša vôľa. Pravidlá založené na strachu, ktoré boli napísané v dôsledku traumy, zapríčiňujú, že robíme to, čo nechceme. Ak môj otec bol hnevlivý, možno som si napísala so svojho srdca: “Drž sa ďalej od otca.” Neskôr túžim po vzťahu, ale stále si udržiavam odstup. Iné pravidlá sú zase dobré. Pravidlá napísané ako reakcia na lásku nás nútia robiť to čo skutočne chceme. Takže vďaka patrí Bohu, ktorý nám dáva zažívať bezpodmienečnú lásku skrze Ježiša Krista (ktorý zaplatil za všetky naše hriechy a chyby). On nás zachraňuje od seba samých!