Popolcová streda. Začína veľký pôst. Popol sa robí z bahniatok z predchádzajúceho roku…

Víťazoslávny vstup Ježiša do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu sprevádzalo to, že ľudia odrezávali čerstvo pučiace ratolesti, mladé jarné vetvičky (to na čom sa rodí úroda) a kládli mu ich pod nohy… deti, mladí, dospelí, starí, všetci… to sú tí istý ľudia, tie isté deti, starí, mladí, ktorí niesli klince, kladivo, nápis v troch jazykoch,… ktorí sprevádzali Ježiša pri výstupe na Golgotu…

Popol je aj symbolom hliny – adamah = z hliny vzatý, a odtiaľ meno Adam. Nesypeme si teda na hlavu popol ako symbol smútku – ako uznanie hriechu … tak ako to bol v Starom Zákone. Sypeme si na hlavu popol, lebo Boh sa stal týmto popolom Boh sa stal hlinou – druhým Adamom, aby mi sme sa mohli vydať na cestu zbožštenia. Teda sypať si na hlavu popol je výzva nie ku skloneniu hlavy k zemi, ale k pozdvihnutiu celej našej bytosti k Bohu.

Had v raji hovoril: „keď budeš z neho jesť budeš ako Boh“ neklamal… len zavádzal… Eva už bola ako Boh – lebo je stvorená na jeho obraz a podobu… Máme v sebe Boží program. Naše fungovanie, ako aj fungovanie celého vesmíru, odráža fungovanie Boha – jeho vnútorný život – život v trojici… Popol pripomína, že Boh si aj z týchto kameňov môže vzbudiť Abrahámove deti. Pripomína, že nás – v najhlbšom strede nás samých, v chráme Ducha – celí náš čas neprestáva volať po mene a pozývať do intímneho vzťahu s ním. Každého jedného.

Popol pripomína, že to on nám z tohto popola dal podobu, a v jej strede v strede našich duší je On sám. Človek nie je nádoba, do ktorej sa „vlieva“ Boh – a tak nejak sa tam snaží napasovať, ale Boh je jadrom bytosti zvanej človek – a „pasuje“ tam lebo to On je mustrou – modelom – vzorom – podľa ktorého je človek.

O čom teda je popol? O smrti? O ľútosti nad hriechom? O zamyslení sa nad smrťou a vzkriesením Krista, ako by sme v ňom radi zomierali a znova sa rodili? O pokání? O pominuteľnosti?

Alebo inak, čo to skutočne znamená pokánie – metanoia – obrátenie – premena zmýšľania?

Myslím, že predovšetkým pohľad dovnútra, do seba samých do hĺbky toho „prachu“, z ktorého sme… aby sme v ňom objavili Krista. On nás od počiatku predchádza vo všetkom našom konaní. Pozná každú našu myšlienku, ešte pred tým ako ju vyslovíme pred sebou samým. Nie je potom nič prekvapivé, že je dostupný každému v jeho vlastnom srdci – On je blízky Boh.

Popol nás má priviesť k živej veľkonočnej radosti, ktorá UŽ A TERAZ je v nás prítomná… Popol je výzvou k žitiu našej identity jedinečných Božích synov a jedinečných Božích dcér… žiť našu identitu ako organických súčastí Krista! Ja – Ty – On – ON – Každý jeden?

Sypať si na hlavu popol je pre kresťana hľadaním zdroja radosti a pravej lásky…

– nemáme sa „kajať, aby sme potom mohli oslavovať Veľkú noc“!

– máme sa kajať tak, že budeme žiť radosť Veľkej noci aj na púšti, aj keď vyhladneme, aj keď nás bude Diabol pokúšať.

Naše obrátenie je obrátenie tých, ktorí veria.

„Kajajte sa a verte Evanjeliu!“