Kultúra života

Mnoho krát omieľaná téma, ktorá sa mňa osobne dotýka a aj preto som sa rozhodol k nej vyjadriť. Čo pre mňa samotného znamená “Kultúra života”?

Za asi najdôležitejšie považujem povedať, že nevidím veci čiernobielo. Nestaviam proti sebe “kultúru života” a “kultúru smrti”. Nesúdim a neodsudzujem ľudí za ich názory, za ich myslenie, za ich skutky. Nedelím ľudí na dve kategórie. Nemyslím si, že mám právo niečo také robiť a už vôbec nie podľa kritérií “kultúry života” a “kultúry smrti”. Som presvedčený o tom, že žiaden človek nie je len dobrý, biely, svetlý… tak ako žiaden človek nie je len zlý, temný, čierny… Myslím, že všetci – všetci – sme v šedej zóne alebo skôr vo veľmi pestrofarebnej zóne s nepreberným množstvom pólov, odtieňov, intenzít a možností . Tým zároveň nepopieram existenciu dobra a zla, pričom vnímam zlo ako neprítomnosť dobra, nie ako druhý pól v dualistickom vnímaní. Cítim v tom isté paradoxálne pnutie.
O povahe vzťahu dobra a zla, ako aj o dobre a zle v človeku, či o tom, či je človek dobrý alebo zlý, by som mohol hovoriť pomerne rozsiahlo, no nie o tom chcem hovoriť na tomto mieste.

Čo pre mňa samotného znamená “Kultúra života”? Predovšetkým je to moje vlastné nastavenie, môj vlastný postoj k hodnote života ako takého – nie len ľudského. Ako sa správam ku svetu? Čo kupujem? Od koho to kupujem? Ako to bolo vyrobené? Ako to bolo zabalené? Kto a v akých podmienkach to vyrábal a balil? Ako bol za svoju prácu ohodnotený? Čo dávam do seba? Akú dopravu využívam? Ako redukujem svoj odpad? Čo robím s odpadom? Ako šetrím energie? Podobné otázky tu považujem za skutočne relevantné.
Je to tak nejak môj život v širších súvislostiach života na Zemi, svetovej ľudskej spoločnosti, morálky svetovej ekonomiky, ochrany života ako takého.
Aj v tomto prípade by som mohol každú oblasť rozvíjať o dosť podrobnejšie, avšak ani to nie je téma, o ktorej tu chcem hovoriť.

Ak správne chápem verejnú diskusiu na tému “kultúra života”, potom nosné oblasti v nej sú: interrupcia, eutanázia, antikoncepcia, umelé oplodnenie, rodová rovnosť. Ako som už spomínal vyššie, nepovažujem tieto oblasti za tie prvoradé v téme “kultúra života”. Je to ale práve to, k čomu sa chcem v tomto príspevku vyjadriť.

Domnievam sa, že prvým kritériom ako sa pozerať na problematiku je ľudskosť. Vychádzam z presvedčenia, že to prvé, čo môžem dať druhému človeku – akémukoľvek človeku – je moja ľudskosť a prijatie jeho ľudskosti. V každej z vyššie uvedených oblastí je na prvom mieste prijatie toho človeka, ktorý je predo mnou. Nech už prežíva čokoľvek v oblasti svojho rodu, nech už kvôli čomukoľvek zvažuje ukončiť svoj život, či chce počať dieťa umelým oplodnením, alebo plánuje použiť, či používa antikoncepciu, alebo chce ísť na potrat. V prvom rade mám pred sebou človeka. Kto som, aby som ho hodnotil, kritizoval, radil mu, odsudzoval ho, škatuľkoval, moralizoval o jeho počínaní?

Som presvedčený o tom, že človek je ľudskou bytosťou so všetkými svojimi ľudskými právami od momentu, kedy vznikne zygota, do momentu smrti. Ako inak, oba momenty sú zvyčajne dosť neisté. Toto je moje vlastné, osobné presvedčenie. Čo mi dáva právo vnútiť toto presvedčenie inej ľudskej bytosti? Myslím, že nič. Ak by existoval jednoznačný vedecký názor biológov a lekárov, preukázaný na úroveň teórie – teda vedeckého faktu, a nie hypotézy – teda domnienky, potom by už nezáležalo na mojom neodbornom názore v danej veci, ale na odbornom, vedeckom fakte samotnom. Mám v rukách takýto fakt? Nie, nemám. Mám teda právo nútiť druhého, aby sa riadil mojím presvedčením – mojím názorom? Nemám. Ak mi to dovolí, môžem svoj názor prezentovať – ako svoj názor. To je všetko.

Prvým ľudským právom je právo na život. V súčasnosti sa hovorí o tom, či život v istých kvalitatívnych podmienkach je možné považovať za život, resp. či nie je lepším riešením smrť, alebo vôbec neumožniť život. Vyvstáva tu teda úplne na mieste otázka kvality života. Avšak ľudské práva sú zoradené do istého poradia nie náhodou a na prvom mieste je právo na život, až potom nasleduje neskôr právo na primeranú kvalitu života. Toto poradie je podľa môjho názoru nezameniteľné.

Ešte len som na začiatku zamyslenia a už mám toľko línií. Ako túto tému zjednodušiť?

Niektorými cestami to zrejme nepôjde zjednodušiť, napríklad: ľudské dieťa neprežije bez pomoci ani v šiestich rokoch, na druhej strane dieťa prežije s pomocou aj pôrod v 24 týždni.
Alebo neexistuje žiadne ľudské právo na potrat, ani ľudské právo na dieťa, už z princípu veci, že sa jedná o práva ľudské, a nie práva ženské a mužské.
Alebo existuje ľudské právo na primeranú kvalitu života, ale toto právo je podradené právu ochrany života, ktoré je prvým medzi ľudskými právami.

Rád by som sa skôr vrátil k ceste ľudskosti, než ľudských práv a podobných tém. Ľudskosť v prípade ženy, ktorá chce podstúpiť interrupciu? Áno, presne to považujem za dôležité! Kto pri tej žene stojí? Je sama? Alebo je to spoločné rozhodnutie matky a otca? Či rozhodnutie partnerky a partnera? Rozhodnutie manželov? Rozhodnutie ženy a partnera, ktorý ale nie je otcom? A ako sa k tomu stavia najbližšia rodina? Bratia a sestry a rodičia? A čo širšia rodina? Mohol by som k tomu zaujať rôzne postoje. Kto stojí pri žene, ktorá zvažuje také rozhodnutie?
No v prvom rade a na prvom mieste z môjho pohľadu pri nej stojím ja sám. A teraz je otázka, aký postoj k nej zaujmem? Iste, mojím presvedčením je, že túžim po tom, aby si dieťa nechala a aby mala všetko potrebné pre to, aby ho milovala a aj vychovala. Nežijem ale v dokonalom svete, a nemám ako zmeniť jej rozhodnutie. Jej rozhodnutie môže zmeniť len ona sama, ak to bude sama chcieť. Čo teda môžem spraviť?
Postarať sa o to, aby jej rozhodnutie bolo skutočne slobodné!
Aby nebolo jedinou možnosťou. Lebo rozhodovať sa, ak je na výber jediná možnosť, nie je žiadnym rozhodovaním, to je nevyhnutnosť.
Aby nebolo vynútené od druhých. Lebo rozhodovať sa pod nátlakom, zvlášť nátlakom ľudí, ku ktorým máme citový vzťah, alebo od ktorých životne závisíme (otec dieťaťa, muž, rodičia…), to tiež nie je slobodou, ale nevyhnutnosťou.
Aby nebolo ekonomicky podmienené. Tu je moja úloha trochu zložitejšia a zároveň sa spája s mojou rolou sociálneho pracovníka, ktorého úlohou, okrem iného, je prinášať možné riešenia pre klienta. Tu skutočne riešenie silne závisí od okolností. Domnievam sa však, že dnes na Slovensku nie je veľa tých (áno sú, ale nie je ich veľa), ktorí by mohli povedať: “Nemôžem si dovoliť druhé / tretie dieťa.” Ak však žena skutočne je v takej situácii, sú viaceré možnosti pomoci. Som presvedčený o tom, že mojou úlohou nie je ženu nútiť, ale zároveň je mojou povinnosťou žene tieto iné, možno doposiaľ neznáme spôsoby a riešenia jej ekonomickej situácie, prezentovať. Rozhodnutie, či ich využije alebo nie, to je už na nej. Kým o nich nevie, nemá sa ako slobodne rozhodnúť. Opäť by to bez vedomosti a možno bez uistenia o dôveryhodnosti, bola nevyhnutnosť a nie slobodné rozhodnutie.
Aby nebolo spoločensky podmienené. Stigma slobodnej mamičky, stigma mamy pre 18 rokom, stigma mimomanželského pomeru, či nevery, stigma znásilnenia? Aj tu poznám viacero možností, zväčša sprostredkované cez niektoré organizácie, ako uchrániť ženu pred týmito vplyvmi, alebo ako zmierniť ich dopady, alebo ako pomôcť žene sa od týchto vplyvov izolovať. Bez týchto možností môže byť mlčanlivá interrupcia skutočne jediným spoločensky únosným riešením.
Aby nebolo nutne realizované v psychologicky náročnom stave. Toto je veľmi tenký ľad, na ktorý sa púšťam v tejto myšlienkovej stope, avšak považujem ho za potrebné uviesť. Z rôznych príčin môže byť psychologické a emocionálne rozpoloženie ženy, ktorá zamýšľa ísť na interrupciu, destabilizované. Niektoré z častých príčin som už uviedol, myslím, že je ale dôležité poskytnúť žene tú možnosť psychologickej pomoci, alebo len možnosť primeraného rozhovoru s dôveryhodným psychológom. Možnosť terapie nevynímajúc. Či už sa žena rozhodne využiť tú možnosť alebo nie, to je jej sloboda, avšak nemá ju ako uplatniť, ak nemá takú možnosť.
No a v neposlednom rade, aby rozhodnutie ženy nebolo bez potrebných vedomostí. Rád by som veril, že sa to v dnešnom čase stať nemôže, ale moja skúsenosť mi ukazuje, že môže a že sa to stáva, síce zriedkavo, ale stáva. Žena ide na potrat a vlastne si nie je plne vedomá toho, o aký zákrok sa jedná. Prečo? A ako je to možné? A pomohla by sexuálna výchova na školách? Domnievam sa, že nie, pretože by minula cieľovú skupinu, o ktorej je reč. Sú to totiž často deti, ktoré čakajú deti. Ľudia, ktorí neukončili povinnú školskú dochádzku. Alebo školskú dochádzku absolvovali v špeciálnych školách. Ľudia z veľmi slabých sociálnych pomerov pod hranicou biedy (nie chudoby). Preto primerané a cielené a cieľovej skupine zrozumiteľné vysvetlenie problematiky považujem zaviac ako potrebné.
Z určitosťou som oblasť interrupcií nevyčerpal. No snáď som aspoň objasnil svoj postoj k človeku – žene – ktorá zvažuje takýto zákrok. Toto vyššie spomínané správanie je pre mňa prejav “kultúry života”:
– byť pri človeku;
– vypočuť človeka;
– prijať človeka;
– ponúknuť pomoc človeku;
– byť tolerantný k rozhodnutiu človeka.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.