ČESKO

S úctou si pripomíname českých vojakov, letcov, odbojárov a jednotlivcov, ktorí sa podieľali na boji proti nacizmu a na oslobodzovaní Slovenska. Tisíce Čechov bojovali v československých jednotkách na východnom aj západnom fronte, v zahraničnom odboji aj v domácom protinacistickom odpore. Len 1. československý armádny zbor mal ku koncu vojny desaťtisíce príslušníkov a počas bojov utrpel vysoké straty.

Zároveň však dejiny česko-slovenských vzťahov nemožno zjednodušovať na idealizovaný príbeh jednoty. Prvá Československá republika bola poznačená aj napätím medzi českým centralizmom a slovenskými predstavami o autonómii, ktoré vychádzali aj z Pittsburskej a Clevelandskej dohody. Časť slovenského politického a kultúrneho prostredia vnímala vývoj spoločného štátu ako nenaplnenie pôvodných prísľubov o širšej slovenskej samospráve.

Tieto historické spory však nemožno zneužívať na relativizovanie boja proti nacizmu ani zľahčovanie obete českých a slovenských vojakov a odbojárov počas druhej svetovej vojny. Mnohí českí vojaci a odbojári bojovali proti nacizmu aj za slobodu Slovenska — nie ako predstavitelia cudzej imperiálnej moci, ale ako ľudia usilujúci sa o porážku totalitného režimu.

Práve preto je dôležité zachovať historickú pamäť v celej jej zložitosti. Bez idealizácie, ale aj bez selektívneho zabúdania. Československé dejiny obsahovali solidaritu aj napätie, spoluprácu aj konflikty, spoločný odpor aj rozdielne predstavy o usporiadaní štátu. Historická pamäť však musí zostať schopná pomenovať aj vlastné vnútorné konflikty, chyby a zlyhania — pretože iba národ, ktorý dokáže pravdivo hovoriť aj o vlastných dejinách, sa z nich môže skutočne poučiť.

8. máj pre nás nie je iba spomienkou na minulosť. Je pripomienkou, že fašizmus, imperializmus a politika nadradenosti nezmizli z Európy navždy iba preto, že boli vojensky porazené v roku 1945.

Dejiny nás učia, že totalita môže meniť symboly, vlajky aj ideologický jazyk, no jej podstata zostáva rovnaká: popretie slobody menších národov, právo silnejšieho rozhodovať o slabšom a ochota používať strach, násilie a vojnu ako nástroj moci.

Preto nemožno oddeliť rok 1945 od roku 1968 ani od udalostí po roku 2014. Sloboda nemá význam iba vtedy, keď ju získavame. Má význam aj vtedy, keď ju dokážeme brániť.

Pieta patrí padlým. Pravda patrí dejinám. A zodpovednosť patrí živým.

RUMÚNSKO

S úctou si pripomíname rumunských vojakov, ktorí sa významne podieľali na oslobodzovaní Slovenska od nacizmu. Rumunská armáda bojovala na našom území vo veľkom rozsahu a jej straty boli vysoké; slovenské zdroje uvádzajú približne 240 000 až 260 000 nasadených Rumunov a vyše 11 000 padlých na území Slovenska.

Rumunsko zároveň patrí medzi dôležité výnimky v roku 1968: hoci bolo členom Varšavskej zmluvy, na invázii do Československa sa nezúčastnilo a odmietlo ju.

V dnešnom kontexte má táto skutočnosť osobitný význam. Rumunsko stojí na východnom krídle NATO, pri Čiernom mori a pri hranici s Ukrajinou, teda v priestore priamo vystavenom tlaku ruskej agresie. Rumunsko zároveň podporuje Ukrajinu a podieľa sa na obrane bezpečnostného priestoru, ktorého súčasťou je aj Slovensko.

Preto pri Rumunsku nejde iba o spomienku na minulosť. Ide aj o uznanie štátu, ktorý sa v roku 1968 odmietol podieľať na okupácii Československa a dnes patrí medzi krajiny, ktoré chránia východnú hranicu slobodnej Európy pred ruským imperializmom.

Pieta za rok 1945, rešpekt za postoj v roku 1968 a vedomie spoločnej bezpečnosti dnes patria v prípade Rumunska do jedného historického rámca.

Pieta patrí padlým osloboditeľom. Rešpekt patrí Rumunsku za podiel na oslobodení Slovenska, za odmietnutie okupácie Československa v roku 1968 a za jeho dnešný postoj pri obrane východného priestoru Európy.

8. máj pre nás nie je iba spomienkou na minulosť. Je pripomienkou, že fašizmus, imperializmus a politika nadradenosti nezmizli z Európy navždy iba preto, že boli vojensky porazené v roku 1945.

Dejiny nás učia, že totalita môže meniť symboly, vlajky aj ideologický jazyk, no jej podstata zostáva rovnaká: popretie slobody menších národov, právo silnejšieho rozhodovať o slabšom a ochota používať strach, násilie a vojnu ako nástroj moci.

Preto nemožno oddeliť rok 1945 od roku 1968 ani od udalostí po roku 2014. Sloboda nemá význam iba vtedy, keď ju získavame. Má význam aj vtedy, keď ju dokážeme brániť.

Pieta patrí padlým. Pravda patrí dejinám. A zodpovednosť patrí živým.

UKRAJINA

S úctou si pripomíname Ukrajincov, ktorí sa podieľali na boji proti nacizmu a na oslobodzovaní Slovenska v rámci mnohonárodnej armády Sovietskeho zväzu. Mnohí z nich padli ďaleko od svojho domova a ich obeť si zaslúži pietnu spomienku.

Nezabúdame, že v roku 1968 sa na okupácii Československa podieľala sovietska armáda, v ktorej slúžili aj Ukrajinci ako občania Sovietskeho zväzu. Túto skutočnosť však nemožno zamieňať so zodpovednosťou dnešnej Ukrajiny. Ukrajina vtedy nebola samostatným štátom; rozhodnutie o invázii prijímalo sovietske vedenie v Moskve.

Preto si môžeme pripomínať ukrajinských vojakov padlých pri oslobodzovaní Slovenska a zároveň chápať, že dnešná Ukrajina nenesie politickú zodpovednosť za sovietsku okupáciu Československa.

Zároveň odmietame dnešné snahy ruského režimu privlastniť si celé víťazstvo nad nacizmom výlučne pre Rusko. Dejiny východného frontu neboli dielom jediného národa. Obrovské straty niesla aj Ukrajina — ako bojiskom, civilnými obeťami aj vojakmi bojujúcimi proti nacistickému Nemecku.

O to tragickejšie je, že potomkovia časti týchto osloboditeľov dnes opäť čelia ruskej agresii a imperiálnej politike, ktorá sa snaží podriadiť si susedný národ silou.

Preto odmietame zneužívanie odkazu druhej svetovej vojny na ospravedlňovanie dnešnej vojny. Úcta k padlým vojakom minulosti neznamená súhlas s politikou dnešného ruského režimu.

8. máj pre nás nie je iba spomienkou na minulosť. Je pripomienkou, že fašizmus, imperializmus a politika nadradenosti nezmizli z Európy navždy iba preto, že boli vojensky porazené v roku 1945.

Dejiny nás učia, že totalita môže meniť symboly, vlajky aj ideologický jazyk, no jej podstata zostáva rovnaká: popretie slobody menších národov, právo silnejšieho rozhodovať o slabšom a ochota používať strach, násilie a vojnu ako nástroj moci.

Preto nemožno oddeliť rok 1945 od roku 1968 ani od udalostí po roku 2014. Sloboda nemá význam iba vtedy, keď ju získavame. Má význam aj vtedy, keď ju dokážeme brániť.

Pieta patrí padlým. Pravda patrí dejinám. A zodpovednosť patrí živým.

POĽSKO

S úctou si pripomíname poľských vojakov a jednotlivcov, ktorí sa podieľali na boji proti nacizmu a na oslobodzovaní nášho priestoru. Ich obeť si zaslúži pietnu spomienku.

Zároveň sa však nebudeme podieľať na politických oslavách poľského štátu bez historického kontextu. Dejiny medzi Slovenskom, Československom a Poľskom nie sú iba dejinami solidarity. Poľsko sa v roku 1938 podieľalo na zabratí časti československého územia a poľská armáda sa v roku 1968 zúčastnila invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

Preto rozlišujeme medzi úctou k padlým a nekritickou oslavou štátnej moci. Pieta áno. Historická slepota nie.

8. máj pre nás nie je iba spomienkou na minulosť. Je pripomienkou, že fašizmus, imperializmus a politika nadradenosti nezmizli z Európy navždy iba preto, že boli vojensky porazené v roku 1945.

Dejiny nás učia, že totalita môže meniť symboly, vlajky aj ideologický jazyk, no jej podstata zostáva rovnaká: popretie slobody menších národov, právo silnejšieho rozhodovať o slabšom a ochota používať strach, násilie a vojnu ako nástroj moci.

Preto nemožno oddeliť rok 1945 od roku 1968 ani od udalostí po roku 2014. Sloboda nemá význam iba vtedy, keď ju získavame. Má význam aj vtedy, keď ju dokážeme brániť.

Pieta patrí padlým. Pravda patrí dejinám. A zodpovednosť patrí živým.