hm… Ak máme psychiatra, ktorý si plní svoje základné povinnosti, tak jasne vysvetľuje a dookola hovorí o tom, že lieky sú predovšetkým na to, aby pacientovi umožnili pracovať na príčine jeho problémov, aby bol schopný mať stabilný denný režim, aby bol schopný postarať sa o základné sebaobslužné činnosti, aby bol schopný vyjsť von, hýbať sa, navštevovať psychológa, terapeuta, sociálneho pracovníka, koucha, kňaza, spoločenstvo, kohokoľvek potrebuje.

Rovnako v dobre vedenej psychoterapii nie je na prvom mieste mať odpovede na príčiny tráum a nejakého prežívania a správania sa. Prvé kroky dobre vedenej psychoterapie smerujú ku nadobúdaniu kompetencií, ku zvládacím stratégiám, ku uschopňovaniu korigovať svoje správanie v súlade s tým, čo je potrebné pre nevyhnutné fungovanie: bývanie, spolubývajúci, rodina, práca, cestovanie, nakupovanie… Toto je zvyčajný prvý krok terapie.

Takto môžeme pokračovať ďalej aj s ostatnými profesiami vo vzťahu k napredovaniu človeka. Pomoc je potrebná v čase zraniteľnosti a krehkosti. Nasleduje ju to, čomu sa hovorí uschopňovanie, a riadi sa princípom subsidiarity. Jedinec je samostatná slobodný bytosť a preto by mal robiť samostatné rozhodnutia, mal by sám robiť to, čo už sám dokáže a mal by skúšať tieto svoje hranice posúvať. Do istej miery sa toto dá nacvičiť v bezpečnom prostredí spoločenstiev, liečební, psychologických poradní, terapeutických kliník, či psychiatrov… Potom však je na mieste svoje nadobudnuté zručnosti používať samostatne v bežnom živote. Teda na toľko, na koľko je daný jedinec toho schopný, alebo sa tomu aspoň blížiť. To je podľa mňa tiež napĺňaním potenciálu daného človeka pre tú ktorú chvíľu.