Zmeniť uhol pohľadu v nejakých situáciách prináša riešenie. Pravda. Súhlasím.
2019
V roku 2019 v septembri som bol odídený z rehole. Učil som na gymnáziu v Trenčíne a mal som pracovať v Tescu za pokladňou. Nezvládol som to. Nechal som moje temné myšlienky a strachy, aby zvíťazili. Opäť som stál pri železničnej trati a čakal na vlak. Jedna z priateliek mi napísala, či mi šibe. Odpovedal som, že áno. Vtedy som po prvý krát spravil niečo, čo sa vôbec nepodobná na mňa. Keď som sa zdôveril jednému priateľovi zo spoločenstva, čo samé o sebe bolo mimo môjho bežného fungovania a bol to v tom čase ojedinelý prípad mojej otvorenosti mimo najužší kruh najlepších priateľov, tak tento priateľ navrhol, že pre mňa spraví finančnú zbierku, aby som sa mohol presťahovať do Bratislavy.
Jedna zmena pohľadu bola, že som začal hovoriť o mojich potrebách: „Potrebujem bývanie“ „Potrebujem prácu“ „Chcem učiť“ „Potrebujem peniaze do začiatku samostatného života“. To bolo pre mňa niečo úplne nové. A fungovalo to: našiel sa byt, našli sa peniaze, našla sa podpora, našlo sa spoločenstvo… Mohol som takto žiť v Bratislave.
Druhá zmena bola, že som po prvý krát bol sám vo svete, bez rodiny, bez rehole, len ja.
Tretia zmena bola, že som prestal hľadať akúkoľvek prácu, len aby som mal nejakú prácu – čo znamenalo vzoprieť sa môjmu okoliu, ktoré mi tvrdilo, že akákoľvek práca je na začiatok dobrá – mal som vtedy asi po prvý krát svoju tvrdú hlavu a povedal som si, že možno je akákoľvek práca dobrá, ale nie v akejkoľvek práci dokážem aj prežiť vzhľadom na moju hlavu. Zmenil som môj pohľad na prácu a vyberal som si . A dobre som spravil. Odcestoval som za prácou do Bratislavy.
2019 – 2020
2020 – 2021
V Bratislave som žil dva roky: 2019 – 2020 a 2020 – 2021. Mal som najskôr prácu učiteľa v materskej škôlke pre deti s poruchou autistického spektra. Následne prácu sociálneho pracovníka v nízkoprahovom dennom centre pre komunitu na Stavbárskej vo Vrakuni, známom tiež ako Pentagon. Po úvahe, že hneď z rehole nie je rozumné sa hlásiť do seminára a je vhodné nejaký čas počkať a preukázať moju schopnosť samostatne fungovať. Tak som si vyberal miesta, ktoré sú skutočne nesmierne náročnými prostrediami. Doslova som testoval moje hranice ako človeka. Našiel som ich. Našiel som moje hranice a tak, hoci tieto dva roky boli mimoriadne náročné, považujem si rovnako sa mimoriadne obohacujúce. Spoznať, kam už nemám ísť a ktoré situácie ma presahujú, považujem za veľké bohatstvo.
V skratke:
Práca so škôlkarmi je super. Treba však od začiatku pozorne sledovať aký je kolektív a otvorene a jasne v ňom od začiatku komunikovať, čo sa mi páči a nepáči, čo považujem za vhodné a čo za nevhodné, s čím súhlasím a s čím nesúhlasím, aká je moja predstava o činnosti a aká je moja náplň práce.
Práca s vylúčenou komunitou je mimoriadne náročná a vyžaduje veľkú mieru autenticity a kongruentnosti, čo vzhľadom na množstvo vecí, ktoré zostávajú v mojom vnútre, nie je vhodné pre mňa, pretože to vytvára nevypovedané pnutie a tlak. Nemám nič proti Rómom a rómskej komunite, akurát keďže je spojená často s rôznymi závislosťami a keďže zvyčajne nie je intelektuálne na výši je pre mňa príliš ťažké byť s ňou v dennom kontakte.
Na zamestnávateľské červené vlajky si potrebujem dávať pozor a už pri prvej červenej odísť. Nadmerná kontrola? Neprimerané úlohy? Špekulovanie s pracovným časom? Netransparentné zmluvy? Nejasné a nekonkrétne pokyny na činnosti? A tak ďalej… Každá jedna z tých vecí do budúcna znamená môj okamžitý odchod z práce. Bola to tvrdá poučka, ale poučil som sa.
Do seminára som vstupoval síce unavený z týchto náročných rokov, ale zároveň posilnený poznaním mojich hraníc.
2021 – 2022
Ročný život v seminári sám o sebe tiež priniesol niektoré zmeny pohľadu. Bol som extrémne zaťažený dvomi vysokými školami paralelne, kde som na oboch končil jeden cyklus vzdelávania. Na jednej som písal diplomovú prácu, na druhej som písal záverečnú prácu z doplňujúceho pedagogického minima. Spolu som štátnicoval zo šiestich predmetov a s dvoma obhajobami.
Takéto vyťaženie zároveň vyžadovalo silnú podporu a ja som si vypýtal to, čo som si myslel, že potrebujem:
– duchovné sprevádzanie a podpora od Sláva Trnku jedna hodina do týždňa
– duchovné sprevádzanie a sviatosť zmierenia od Ľubomíra jedna hodina do týždňa
– spätnoväzobné rozhovory u prefekta seminára Tomáša jedna hodina do týždňa
– psychoterapia online u psychoterapeutky jedna hodina do týždňa
Všetky tieto stretnutia a rozhovory boli zamerané na moju psychickú stabilizáciu a na maximálnu efektivitu. Tento rok podľa slov odborníkov som to ťahal na 230% a hlboko, hlboko som siahal do mojich rezerv.
Zároveň to znamenalo striktný a na minútu presný denný režim, na každý deň v týždni, na každú hodinu dňa. Vstávanie, posilňovňa, hygiena, osobná modlitba, spoločná modlitba, omša, raňajky, prednášky, obed, oddych, dvojhodinová vychádzka mimo areálu, písanie prác, učenie sa, čítanie Biblie, modlitba, večera, práca do školy, večerná modlitba, hygiena, večierka. To je len hrubý náčrt. Mal som na to presnú tabuľku s minutážou jednotlivých činností, dobou presunu a podobne.
Takýto tvrdý a prísny režim som videl ako nevyhnutný, aby som splnil nároky, ktoré boli na mňa nevedomky kladené. Na skúškach som exceloval na Áčka, štátnice z pedagogiky, psychológie, didaktiky náboženstva a sociálnej politiky boli na A, boli aj dve iné písmenká u metód sociálnej práce a u sociálnej práce, ale prešiel som. Obe záverečné práce boli bravúrne a poniektorí profesori sa vyjadrovali, že geniálne. Spolu takmer 300 strán odborného textu.
Cez to všetko sa ukázala jedna oblasť mojej osobnosti, ktorá za bežných okolností nie je výrazne vidieť. Pri tejto záťaži som nebol schopný udržiavať svoj sociálny obraz, hrať moju sociálnu rolu a takpovediac som bol plne sám sebou. Predstavení to nazvali sociálnou negramotnosťou. O rok neskôr to psychiatrička nazvala ľahkým vysokofunkčným aspergerovým syndrómom. Tak ako tak bola to prekážka ku sväteniu a teda som nemohol pokračovať v štúdiu ako seminarista. Mohol som pokračovať ako laik.
Dvadsať jedna rokov strážený sen o kňazstve sa definitívne rozplynul.
Čo boli v tomto roku zmeny môjho pohľadu? Fokusoval som sa na prítomný jeden deň a na jeho úlohy a zároveň na moje možnosti: Sprav to, čo je potrebné, aby si uspel. To znamenalo už popisovaný presný denný režim, ale aj prijatie nevyhnutnosti pravidelného cvičenia, nevyhnutnosti dvojhodinových prechádzok na čerstvom vzduchu, nevyhnutnosti poobednej prestávky, a tak ďalej. Ten režim nebol samoúčelný, ale veľmi precízne vyladený pod dohľadom odborníkov v danej oblasti. Takýto režim som si vytvoril a takýto režim som sa podvolil dodržiavať. Na písanie práce boli dve hodiny a teda koľko som stihol spracovať za dve hodiny toľko bolo spracované a išiel som na ďalší bod programu. Na učenie sa na skúšky boli dve hodiny. Potreboval som si teda rozdeliť učivo tak, aby som sa za ten čas pozrel na každú jednu tému. A tak ďalej…
A najväčšia zmena pohľadu bola prijatie, že zo mňa nebude kňaz. Táto zmena trvala dlhý čas. Potreboval som sa posunúť ďalej v mojej viere v Boha a v mojom poznaní Boha. Uvedomil som si, že On je verný a že ma stále sprevádza. Že ma tu chce mať. Že ma chce mať teraz tam, kde som. Že ma vedie a ukazuje mi smer nasledujúceho kroku. Málokedy ukáže viac ako len smer nasledujúceho kroku. Na druhej strane, málokedy potrebujem aj viac, než práve to. Ide to skutočne krok za krokom. Keď sa obhliadnem, vidím tú neuveriteľnú cestu plnú zvratov, zákrut, peripetií a rozuzlení, prirodzených krokov, ale aj zázrakov.
2022
Keď niekto povie človeku s OCD, aby zmenil uhol pohľadu, čo sa tým zmení na nevyliečiteľnej vrodenej biologickej zmene fungovania mozgu? Nič! Žiadna zmena pohľadu tento stav priamo nezmení. Moja zmena pohľadu bola v roku 2022 v júny, kedy som zašiel za psychiatrom, povedal mu, čo je vo veci a on mi obratom dal lieky, ktoré tlmia a zmierňujú OCD. Keď sa ma teda niekto spýta, kedy prestanem brať lieky, odpovedám, že zrejme nikdy, pretože OCD nezmizne.
Ak niekto hovorí, čo reálne robím ako progres vo svojom živote, tak rozhodnúť sa ísť k psychiatrovi a rozhodnúť sa doživotne brať lieky, to by som za takú zmenu životného postoja rozhodne považoval.
2023
Prvého januára 2023 som bol v skutočne zlom stave – rozbehnutá a dlhodobo neliečená stredne ťažká depresia s úzkosťami, automutilačnými a suicidálnymi myšlienkami. Uvedomil som si vtedy jednu vec, že z tohto sa nevyrozprávam, že ten stav ma presahuje natoľko, že nestačia priatelia, nestačí psychoterapeut, že potrebujem psychiatra, lieky a významnú pomoc.
Nazvime to významná zmena pohľadu z doterajšieho: „Nikomu o tom netreba hovoriť“ „Zvládnem to sám“ na nový: „Toto ma presahuje, potrebujem odbornú pomoc a hovoriť o tom nahlas“ Pre ľudí extrovertných to znie ako banalita. Pre mňa ako silného introverta to bola obrovská výzva.
Povedal by som, že zmeniť môj celoživotný postoj: „Zvládnem to sám“ na postoj: „Nezvládnem to sám, potrebujem si vypýtať pomoc“, že to je radikálna zmena pohľadu a postoja k životu.
Zmeniť postoj: „O najhlbších veciach v sebe hovorím len Bohu a duchovnému sprievodcovi“ na postoj: „O veciach, ktoré sa vo mne odohrávajú potrebujem hovoriť nahlas tým, ktorých sa to týka, teda svojmu okoliu“, to je vyslovene radikálna zmena životných postojov a pohľadov.
Nie, nie vždy sa mi darí o mojom prežívaní hovoriť okoliu a zväčša to potom končí katastrofou.
2018-2019
2019-2020
2020-2021
2021-2022
2022-2023
2023-2024
2024-2025