„Potom prehovoril akýsi právnik:
Ale čo potom naše
ZÁKONY,
Majstre?

A on povedal:

S potešením vydávate zákony, a ešte radšej ich porušujete.
Ste ako deti hrajúce sa na pobreží oceánu, ktoré s vážnou tvárou stavajú hrady z piesku a potom ich s výskokom rúcajú.
Ale kým vy staviate svoje hrady z piesku, oceán vŕši na breh ďalší piesok, a keď ich rúcate, oceán sa smeje s vami.
Vedzte, že oceán sa vždy smeje s nevinnými.

Čo však s tými, pre ktorých život nie je oceánom a zákony vytvorené ľuďmi nie sú hradmi z piesku,
ale pre ktorých je život kameňom a zákon dlátom, ktorým ho chcú otesať na svoj obraz?
Čo s chromými, ktorí nenávidia tanečnice?
Čo s volom, ktorý miluje svoje bremeno a povýšene hľadí na losa a jeleňa, vidiac v nich tulákov bez domova?
Čo so starým hadom, ktorý nevládze zhodiť svoju kožu a ostatných nazýva nahými a nehanebnými?
A čo s tým, kto sa ponáhľa na svadobnú hostinu, a keď sa preje a znaví, odchádza hovoriac, že všetky hostiny sú hriech a všetci hodovníci priestupníkmi zákona?

O týchto môžem povedať len toľko, že aj na nich svieti slnko, ale že sú k nemu otočení chrbtom.
Vidia len svoje tiene a ich tiene sú im zákonmi.
A čím iným je slnko, než vrhačom ich vlastných tieňov?
Pre nich ctiť si zákon znamená zohnúť sa s obkresliť svoj tieň na zemi.
Ale vy, ktorí kráčate s tvárou obrátenou k slnku, aké obrazy načmárané na zem vás môžu spútať?
A vy, ktorí lietate s vetrom, aká veterná ružica môže určovať smer vášho letu?
Ktoríže zákon vytvorený človekom vás môže zviazať, ak sami prelomíte svoje jarmo, nie však o dvere väzenia iného človeka?
Akých zákonov sa máte báť, ak tancujete a nepotkýnate sa o železné putá?
A kto by vás mohol postaviť pred súd, ak zhadzujete svoj odev a nenechávate ho nikomu v ceste?
Ľudia orfalézski, môžete pritlmiť hlas bubna a môžete uvoľniť struny lutny, ale kto môže zakázať škovránkovi, aby spieval?“