Čo sa učím od života?

„Očakávaj od ľudí vždy len to najhoršie, občas ťa milo prekvapia.“

„Nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie.“

„Ak si šťastný, príprav sa nebude to dlho trvať a príde katastrofa.“

„Katastrofa vždy príde, otázka je len kedy.“

„Neteš sa, budeš sklamaný.“

„Keď sa zdá, že už je dobre, si na omyle, to je len prestávka pred hlavným číslom v tom zlom.“

„Ticho? Pokoj? Hm… To zas bude riadna búrka.“

„Každé ticho je tichom pred búrkou.“

„Žiadne šťastie nemá dlhého trvania, zato nešťastia sa vlečú celú večnosť.“

„Raz si dole a potom si zase dole.“

„Neboj, teraz je zle, ale bude horšie.“

Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás …

…ustanovil som vás, aby ste išli…

…ustanovil som vás, aby ste prinášali ovocie…

…ustanovil som vás, aby vaše ovocie zostalo…

…vyvolil som si vás, aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene…

Ježiš Kristus si ťa vyvolil nie preto, aby si bol/ bola sluhom/slúžkou, ani nie preto, aby si bol/bola iba priateľom/priateľkou s Ním,
ale preto, aby si bol/bola Jeho bratom/sestrou.

Svaly v ľudskom tele fungujú tak, že keď ich silno zaťažíš, štruktúra svalu sa naruší a vzniknú mikrotrhlinky. Takto poškodené svaly budú rásť. Budú bolieť nie len v ten deň, ale aj niekoľko dní potom. Budete zničený po tréningu. Úplne vyšťavený. Do mŕtva. Unavený.

Ak to s tréningom preženiete príliš môžu sa – prekvapivo – svaly naopak zmenšiť.

Po záťaži svalov nastupuje proces regenerácie. Za istý čas je telo schopné, z materiálu, ktorý má k dispozícii, poškodené svaly opraviť a „zväčšiť“, teda posilniť. Čím viac je sval poškodený, tým viac materiálu musí telo v regenerácii vynaložiť na opravu, a tým dlhšie to trvá, a ak mu niečo zostane, tak pokračuje v budovaní, aby bol sval lepšie pripravený na budúcu záťaž. Ak telu nezostane dosť materiálu na opravu poškodených svalov, tak sval namiesto toho, aby rástol, sa zmenšuje – slabne. Obzvlášť vtedy ak okrem materiálu chýba aj potrebný čas.

To, čo skutočne spôsobuje rast svalu je slabučký zápal, ktorý je dôsledkom pohybu svalov a nie ich poškodenia mikrotrhlinkami pri vysokej záťaži.

Prečo tento úvod z posilňovne?

To, čo v tomto prípade platí vo fyzickom rozmere, platí aj v tom duševnom aj v tom duchovnom.

Môžeme sa sami zdravo zaťažiť: službou, modlitbou, pôstom, prácou… a rásť rýchlo vďaka pohybu a bez ZBYTOČNEJ BOLESTI.

Môžeme sa ale sami aj preťažovať a tak sa duševne či duchovne poškodzovať, nepatrne narúšať integritu. Stále to povedie k rastu, ale cez omnoho viac bolesti dosiahneme menší a pomalší rast. Tu už je nie len užitočná bolesť, ale aj tá ZBYTOČNÁ BOLESŤ.

Môžeme ísť ale aj ďalej a ťažko makať na sebe do úmoru pôstami, modlitbami, prácou, obetami pre druhých, rôznymi službami… dennodenne sa poškodzovať príliš, až na doraz. Ísť deň za dňom na 100 %. Tak, že naše rezervy zdrojov a rýchlosť a schopnosť regenerácie tak tak stačia, aby sme sa udržali kde sme. Alebo nestačia…

… potom sa nám zdá, že zo dňa na deň ideme k horšiemu. Takto sa nie vyprázdňujeme a umenšujeme, ale pustošíme… namiesto toho, aby sme pripravovali cestu Pánovi, tak z cesty robíme púšť. A púšť – pustatina je miestom kde, ako je známe, prebývajú démoni.

Toto sme schopný spraviť sami sebe naším vlastným nasadením na doraz.

Inou nezanedbateľnou stranou úvahy je, že všetky tri prístupy nám môže spôsobiť, takpovediac „naordinovať“, aj druhý človek: rodič, učiteľ, priateľ, partner, predstavený, nadriadený…

Priateľstvo je najdostupnejšou, najpotrebnejšou a najlepšou „terapiou“ akýchkoľvek zranení.

Proces vnútornej premeny je pomalý, ale často doživotne účinný. Každý v ňom spočiatku, naráža na seba, na toho druhého, ale obaja iba v čistom, hlbokom a úprimnom priateľstve zažívajú autentický dotyk lásky a prijatia, pocit výnimočnosti, jedinečnosti, dôležitosti, centra záujmu… zároveň zodpovednosti nečiniť svojho priateľa sklamaným, smutným alebo osamelým. Mať s kým zdieľať bolesť, smútok, strach, hnev, hanbu, zmätok, ale i pokoj, radosť, silu a svoje predsavzatia.

V priateľstve rastú obaja, lebo sa vydali na spoločnú cestu. Každý je raz krok vzadu, raz krok vpredu, ale obaja sú blízko seba, keby bolo treba, aj bez slov.

Pocit výnimočnosti, ktorý nám asi všetkým chýba, dnes pre nás nie je možné zažiť pri najvyššej kvalite inak, ako v slobodnom vzťahu bez očakávaní, ale zato s pocitom, že sme s niekým prepojení, s niekým, kto nám rozumie a môžeme sa dopĺňať.

„Potom prehovoril akýsi právnik:
Ale čo potom naše
ZÁKONY,
Majstre?

A on povedal:

S potešením vydávate zákony, a ešte radšej ich porušujete.
Ste ako deti hrajúce sa na pobreží oceánu, ktoré s vážnou tvárou stavajú hrady z piesku a potom ich s výskokom rúcajú.
Ale kým vy staviate svoje hrady z piesku, oceán vŕši na breh ďalší piesok, a keď ich rúcate, oceán sa smeje s vami.
Vedzte, že oceán sa vždy smeje s nevinnými.

Čo však s tými, pre ktorých život nie je oceánom a zákony vytvorené ľuďmi nie sú hradmi z piesku,
ale pre ktorých je život kameňom a zákon dlátom, ktorým ho chcú otesať na svoj obraz?
Čo s chromými, ktorí nenávidia tanečnice?
Čo s volom, ktorý miluje svoje bremeno a povýšene hľadí na losa a jeleňa, vidiac v nich tulákov bez domova?
Čo so starým hadom, ktorý nevládze zhodiť svoju kožu a ostatných nazýva nahými a nehanebnými?
A čo s tým, kto sa ponáhľa na svadobnú hostinu, a keď sa preje a znaví, odchádza hovoriac, že všetky hostiny sú hriech a všetci hodovníci priestupníkmi zákona?

O týchto môžem povedať len toľko, že aj na nich svieti slnko, ale že sú k nemu otočení chrbtom.
Vidia len svoje tiene a ich tiene sú im zákonmi.
A čím iným je slnko, než vrhačom ich vlastných tieňov?
Pre nich ctiť si zákon znamená zohnúť sa s obkresliť svoj tieň na zemi.
Ale vy, ktorí kráčate s tvárou obrátenou k slnku, aké obrazy načmárané na zem vás môžu spútať?
A vy, ktorí lietate s vetrom, aká veterná ružica môže určovať smer vášho letu?
Ktoríže zákon vytvorený človekom vás môže zviazať, ak sami prelomíte svoje jarmo, nie však o dvere väzenia iného človeka?
Akých zákonov sa máte báť, ak tancujete a nepotkýnate sa o železné putá?
A kto by vás mohol postaviť pred súd, ak zhadzujete svoj odev a nenechávate ho nikomu v ceste?
Ľudia orfalézski, môžete pritlmiť hlas bubna a môžete uvoľniť struny lutny, ale kto môže zakázať škovránkovi, aby spieval?“  

Vtedy povedala Mitra:
Hovor nám
O LÁSKE

A on zdvihol hlavu a pozrel na ľudí a oni zrazu stíchli. A prehovoril k nim vznešeným hlasom:

Keď vás láska zavolá,
nasledujte ju,
hoci jej cesty sú ťažké a strmé.
A ak vás ovanú jej krídla,
poddajte sa jej,
hoci meč ukrytý v jej perí vás môže poraniť.
A keď k vám prehovorí,
uverte jej,
hoci jej hlas možno rozvíri vaše sny
ako severák, pustošiaci záhrady.

Lebo práve tak,
ako vás láska korunuje,
tak vás aj križuje.
Ako vďaka nej rastiete,
tak sa v nej strácate.
Lebo práve tak,
ako stúpa k vaším korunám
a pohládza vaše najnežnejšie výhonky,
chvejúce sa v slnečnom jase,
tak klesá k vašim koreňom
a pretŕha ich objatie so zemou.
Zbiera si vás ako obilné snopy.
Mláti vás, až ste celí nahí.
Preosieva vás, kým vás nezbaví pliev.
Zomieľa vás až do biela.
Hnetie vás, až sa jej celkom poddáte.
A potom vás položí na svoj svätý oheň,
aby ste sa stali posvätným chlebom
na svätú hostinu božiu.

Všetko toto s vami láska robí,
aby ste spoznali tajomstvá svojich sŕdc
a v tomto poznaní sa stali časťou srdca Života.

Ale ak by ste sa báli a v láske hľadali len pokoj a potešenie,
potom by bolo lepšie,
keby ste prikryli svoju nahotu a odišli z holohumnice lásky
do jednotvárneho sveta bez striedania ročných období,
kde sa síce budete smiať, ale to nebude skutočný smiech,
a kde budete plakať, ale to nebude ozajstný plač.

Láska dáva len seba a berie len zo seba.
Láska nevlastní,
ani nechce byť majetkom iného;
láske stačí láska sama.

Keď milujete,
nehovorte:
„Boh je v mojom srdci“,
povedzte radšej:
„Ja som v Božom srdci.“

A nenamýšľajte si, že môžete usmerňovať tok lásky, lebo láska, ak vás uzná za hodných, sama vám určí smer.
Láska má len jedno želanie; aby sa naplnila.
Ale ak milujete a neviete sa vyhnúť túžbam, nech sú to takéto túžby:
Roztopiť sa, a ako zurčiaci potôčik spievať noci svoju pieseň.
Poznať bolesť z nadmiery nežnosti.
Byť zranený prežívaním lásky a krvácať ochotne a s radosťou.
Zobudiť sa s prvou zorou a s okrídleným srdcom vzdávať vďaku za nový deň lásky,
zastaviť sa na poludnie a v meditácii zažiť extázu lásky,
vrátiť sa domov, keď súmrak na krajinu padne, a precítiť v sebe vďačnosť,
a potom usnúť s modlitbou za lásku vo svojom srdci a s oslavnou piesňou na perách.

Chalíl Džibrán: Prorok

K Ježišovi prišli Jánovi učeníci a hovorili: „Prečo sa my a farizeji často postíme, a tvoji učeníci sa nepostia?“
Ježiš im povedal: „Vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi? No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť.“
Mt 9, 14-15

Ženích je s nami!