Archív kategorií: Osobné meditácie

Centrum pre akciu a kontempláciu – Richard Rohr: Život so zážitkom Grálu

“Silný duchovný zážitok nás, podobne ako Parsifala v jeho pátraní po Grále, vyzýva, aby sme našli spôsob, ako udržať paradox života v každodennom svete a zároveň vedeli, že je niečo za ním. Richard vysvetľuje:

Keď Parsifalovi skončí skúsenosť s Grálom, ocitne sa späť v lese, späť vo svete, ako ho pozná. Boh sa ho dotkol takým spôsobom, že iba Boh to odteraz urobí pre neho. Zažil Absolútno a relatívne ho už nikdy úplne neuspokojí. Túži po Bohu a bolesť sa teraz stáva hľadaním.

Po našej vlastnej skúsenosti s Grálom sú naše životy charakterizované určitou mierou neustálej nespokojnosti. Nič nespĺňa naše normy: ani cirkev, ani my sami, ani naša krajina. Je tu radikálna, bolestivá túžba: Obyčajný život už nikdy nebude dosť dobrý, no nie je ani nezmyselný.

Po zážitku Grálu sa obyčajné navždy stane neobyčajným. Boh je vo všetkom dokonale skrytý aj dokonale zjavený. Akonáhle sa papierový pohár stane Grálom, aj keď sa všetkým ostatným zdá ako papierový pohár, vieme, že je to tiež zlatý pohár. Čo nás frustruje je, že to nemôžeme nikomu povedať. Všetci si myslia, že je to len papier!

Vrcholná skúsenosť môže byť znepokojujúca. Niekedy sme za to možno aj nevďační. Už sa k sebe nehodíme. Zvyšok života žijeme v napätí, blúdime ako Parsifal. Môžeme sa cítiť trochu mimo stredu. Nemôžeme sa nadchnúť pre veci, z ktorých je nadšená väčšina ľudí. Len už neveríme, že sú dôležité.

Život nie je o tom byť dokonalý. Ide o zapojenie sa do tohto skvelého wrestlingového zápasu. Zraníme sa v bedrovom kĺbe ako Jakub (Gen 32, 26) a po zvyšok života krívame, ale ranou sa neznepokojujeme. Sme úplne zmätení, ale nie sme zmätení naším zmätkom. Teraz môžeme žiť s naším zmätkom, pretože za tým všetkým, my vieme.

Znie to ako protiklad? Keď sa človek dostane do jazyka Grálu, je to všetko paradox. Každý nás chce vrátiť k prvému jazyku logiky, zákona a budovania veže ega. Ale s tým nemôžeme nikam ísť. Skočili sme z veže ega. Keď Parsifal uvidí Grál – aj keď sa vráti do sveta – je radikálne odlišný až do smrti.

Akonáhle sme zažili Grál – našu dušu, naše Pravé Ja, Boha v nás – stále zaostávame – padáme. Zrádzame iných aj seba. Nedarí sa nám žiť svoju vlastnú pravdu. Konáme v rozpore s našimi hodnotami a presvedčeniami. Sme pokrytci, leniví, žiadostiví a všetko ostatné. Ale aj my sme uväznení v pravde. Ako hovorí Jeremiáš, horí v nás (20, 9). Vieme, že je to pravda, aj keď nikdy nedokážeme žiť podľa toho. Odteraz by jediným hriechom bolo popierať, že je to pravda. Snaha dodržať to je zvyšok cesty Grálu.

Teraz je hľadanie skutočné, pretože Grál je skutočný. Boh je skutočný.”

Myšlienky z centra pre akciu a kontempláciu – Richard Rohr: Hrdinská cesta

“— Hlavnou postavou je hrdina alebo hrdinka, ktorá našla alebo urobila niečo, čo presahuje bežný rozsah úspechov a skúseností. Hrdina je niekto, kto dal svoj život niečomu väčšiemu, ako je on sám. —Joseph Campbell, Sila mýtu

V meditáciách tohto týždňa sa obraciame na Hľadanie grálu na základe predchádzajúcej práce otca Richarda s mužmi a spiritualitou. Sila mýtov a legiend nám môže pomôcť rásť vo vedomí a zrelosti a legendy o gráli obsahujú veľa takýchto archetypálnych vzorov. Všetci sú pozvaní, aby sa vydali na hrdinskú cestu:

Bolo mi povedané, že európske legendy o hľadaní sa objavili v rôznych formách okolo roku 1180 až 1350. Pochádzali z rôznych úrovní spoločnosti, presne v čase, keď bol veľký príbeh Evanjelia v zatmení a už sa nedostával do uší a nezasahoval do duší kresťanov. Dalo by sa povedať, že príbehy Grálu boli laickými spôsobmi, ako zmapovať a opísať potrebnú a dobrú duchovnú cestu.

Mýtus vyjadroval hlbokú múdrosť kresťanského kolektívneho nevedomia štýlom, ktorý nebol ani cirkevný, ani klerikálny. Namiesto toho sa tieto príbehy sebavedomo presunuli do sveta mystérií a metafor. Mohli to urobiť, pretože hľadanie bolo skutočné a mýty boli ukotvené v realite.

Verím, že žijeme v dobe, keď hľadanie už nie je skutočné. Ľudia si nie sú istí cieľom, sú neistí pri hľadaní zmysluplných vzorov a dokonca nie sú presvedčení o nejakom božskom pôvode. Je to veľká kríza významu pre Západ; na najhlbšej úrovni je to strata nádeje. Úzkosť a riešenia tejto krízy nemožno riešiť len na povrchu alebo na úrovni riešenia problémov. Iba posvätná psychológia alebo mytológia sú dostatočne hlboké a pravdivé na to, aby riešili otázky zmyslu a nádeje.

To, čo pravé náboženstvo vždy robilo, bolo otváranie dverí do tohto symbolického vesmíru, do sveta duše, ktorý je primárnym prístupovým bodom pre duchovný svet. Zdravé náboženstvo nás učí, ako vidieť, ako vidieť jasnejšie a ako vidieť veci úplne.

Hľadanie grálu je domácim príbehom muža menom Parsifal, ktorý vyrastá a učí sa správne otázky prostredníctvom skúšok a pokušení, zatiaľ čo kráča k Bohu. Počas hľadania Boh hovorí a vedie cez rodinu, zlyhanie, násilie, návštevy, zradu, sexualitu, prírodu, tieň a víziu. Každá osoba a každá udalosť, s ktorou sa človek stretne, je nevyhnutnou a milosťou naplnenou príležitosťou. Neexistujú žiadne slepé uličky, aj keď sa zdá, že ich je veľa. Neexistuje žiadny stratený čas, žiadne zbytočné postavy, žiadne náhodné udalosti. Všetko má zmysel. Je to úplne začarovaný vesmír; Boh vo všetkom čaká, aby prehovoril a dokonca aj požehnal.

Príbeh grálu sa dá vyrozprávať a prerozprávať, no napokon je to hľadanie – úloha – , po ktorom treba kráčať. Vždy je to zostup, vždy teror a pre tých, ktorí poznajú väčší príbeh, vždy účasť na zázraku.”

Rozjímanie dnešného dňa

Kristus za nás už priniesol obeť. Pýtať sa, akú obeť som ochotný priniesť pre Krista je zle položená otázka. Čo by som mohol Kristovi dať, čo ešte nemá? Skúsme sa pozrieť na kontext Krista. V Ježišovom Božstve nič nechýba pre vykúpenie a spásu každého jedného človeka. Vôbec nič. Čo teda mám dať? Čo som povinný dať Kristovi? Čo chce Kristus, aby som mu dal? Ak už má všetko, lebo On je všetkým vo všetkom?… 

Pre Ježiša Krista a Jeho božstvo a Jeho dielo spásy nemám, čo by som bol povinný dať, lebo môj dlh už bol splatený, moje putá a okovy rozlámané, som vykúpený, ospravodlivený a spasený Ježišovým dielom spásy… 

Tak akú obeť to mám dať? A pre koho? 

Ak Kristus je vo mne a ja v Kristovi, potom aj ten človek vedľa mňa má v sebe Krista a je v Kristovi. A čo to znamená byť v Kristovi ak nie to, že som Jeho telom, Jeho súčasťou. Takže ak sa obetujem za Krista, obetujem sa sám za seba? Takže ak som dobrý a láskavý a nežný a pozorný k sebe som dobrý, láskavý, nežný a pozorný ku Kristovi? 

Človek vedľa mňa… je pre mňa Kristom? Vidím v ňom Krista? Dotýkam sa v ňom Krista? Hovorím v ňom s Kristom? A keď mu slúžim, som k nemu pozorný, starám sa o jeho trápenia a pomáham mu niesť jeho bremená… to nesiem Kristov kríž? To obetujem svoj život za život druhého, hriešneho, slabého, padajúceho…? 

Teda akú obeť som ochotný priniesť pre Krista, ktorý je vo mne? A akú obeť za Krista, ktorý je vedľa mňa?

Do tretice, čo môžem priniesť a obetovať samotnému Ježišovi Kristovi, hlave Cirkvi? Akú inú , ak len nie prijať vykúpenie a spásu, odpustenie a lásku, milosrdenstvo a silu v odovzdaní seba samého?

Amen.

Dnešná meditácia nad Božím slovom

“Obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život” Ježiš Kristus nemyslí na pôst. Dnešné čítanie je o nádeji.

Všimnime si, na čo v skutočnosti dáva Ježiš dôraz: Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi. Bdejte celý čas. Modlite sa, aby ste mohli uniknúť pred tým, čo má prísť a postaviť sa pred Syna Človeka (Lk 21, 34 – 36). Ježiš pokračuje v svojej dvojakej reči: Na jednej strane hovorí učeníkom o spustošení Jeruzalema (Lk 21, 5 – 28); na strane druhej je to Ježišova eschatologická reč (Lk 21, 5 – 36) – hovorí o posledných veciach, o konci života každého jedného kresťana, aj o konci sveta. To nám napovedá prvé čítanie, ktoré tiež hovorí o posledných veciach (Dan 7, 15 – 27). Prorokovi Danielovi sa hovorí vysvetlenie jeho videnia nasledovne: “Vláda moc a sláva všetkých kráľovstiev pod nebom bude odovzdaná ľudu svätých Najvyššieho.” (Dan 7, 27a) Apoštoli, svätopisci i prví kresťania spolu s nimi sami seba nazývali svätými Najvyššieho (1 Pt 2, 9) (Kol 3, 12). Aj my kresťania dnešných čias, ak máme osobný vzťah s Kristom a v Ňom s Bohom Otcom prostredníctvom Ducha Svätého (Ef 2, 18), úplne oprávnene môžeme o sebe hovoriť ako o svätých Najvyššieho. Prichádzame do spoločenstva Cirkvi, aby sme slávili vykupiteľské dielo nášho Pána Ježiša a prijali Jeho samého – Živého Boha. Stávame sa Boho-stánkami Živého Boha (1 Kor 3, 16 – 17) a teda sme svätými Najvyššieho. Znamená to, že nehrešíme? Nie. Znamená to, že môžeme slobodne hrešiť? Nie. Ježiš nám hovorí bdejte. To hovorí aj apoštolom v Ghetsemanskej záhrade: “Bdejte so mnou a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia, lebo Satan si vás vypýtal, aby vás skúšal.” (Lk 22, 40. 31.) Modlite sa, aby ste mohli predstúpiť pred Syna Človeka.” (Lk 21, 36) Synom Človeka sa myslí Ježiš sám. Takže, čo znamená to Ježišovo varovanie pred obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, s ktorými máme bezo sporu skúsenosť, či už priamo alebo nepriamo? Kristus hovorí, aby nám neoťaželo srdce.
Ak nám totiž oťažie srdce starosťami, potom nemôžeme bdieť (Mt 26, 43) .
Ak nemôžeme bdieť, nemôžeme sa ani modliť (Lk 22, 45) (Mt 26, 40 – 41).
Ak sa nemôžeme modliť, ako môžeme očakávať stretnutie s Ježišom?
Na začiatku som hovoril, že toto čítanie je o nádeji. Boh je Pánom a Kráľom môjho života, môj stvoriteľ, je v mojom srdci a vie úplne presne, čo potrebujem. Smiem Mu dôverovať tak, ako verí malé dieťa svojej mame. (Ž 131, 2) (Oz 11, 1. 3- 4 8e – 9) Dokonca ma k tomu sám vyzýva! (Mt 18, 3) (Lk 18, 17) A preto sa pýtam slovami samotného Ježiša: “Môžeš si pridať starosťami čo i len jediný deň života?” (Mt 6, 27) “Azda sa milujúci Boh nepostará o svoje deti?”(Mt 7, 9 – 11) (Lk 11, 11 – 13) Zaraz sa postará (Lk 18, 7 – 8), ba už sa stará (Ž 40, 18) (1 Pt 5, 7). Veríme tomu? Verme tomu! Amen. 

Meditácia na dnes: jednotnosť – Ján 17, 20-26

Evanjelium podľa Jána   −   Jn 17, 20-26

Aby všetci boli jedno

“Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.

A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.

Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.

Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“

V dnes podávanom čítaní sa ma najviac dotýka myšlienka: “aby všetci boli jedno… aby svet uveril”

ABY VŠETCI BOLI JEDNO, ABY SVET UVERIL!

Je to veľmi zaujímavá súvislosť, ktorú nám dáva Ježiš k prijatiu. Obrátenie sveta podľa tejto Ježišovskej logiky vôbec nespočíva na individuálnom živote kresťana… na svedectve dokonalého života jednotlivca… Zdá sa, že obrátenie sveta spočíva na vzťahoch medzi kresťanmi. Najväčším svedectvom pre svet je v tomto duchu spomínané na inom mieste “Pozrite, ako sa milujú.” Keď teda chcem dať svedectvo svetu, potrebujem začať od svojich vzťahov.

Richard Rohr: Tvorba voľby

“Medzi podnetom a reakciou existuje priestor.
V tomto priestore je naša sila zvoliť si našu vlastnú odpoveď.
V našej reakcii je náš rast a naša sloboda
.”
Viktor Frankl

Vyššie uvedený citát znie ako niečo, čo by povedal učiteľ kontemplácie! Prax kontemplácie nám pomáha ustúpiť od seba a zaujať postoj k tomu, čo ja a ostatní nazývame „stabilným svedectvom“. Potom nie sme pripútaní k svojim myšlienkam alebo k bláznivým reakciám. Môžeme nájsť priestor, ktorý potrebujeme, aby sme si mohli vybrať spôsob, akým chceme konať, alebo slová, ktoré by boli čo najviac nápomocné. Aj keď psychiater Viktor Frankl (1905—1997) nie je známy ako učiteľ kontemplácie, prišiel na túto múdrosť počas svojho pobytu v Osvienčime. Píše:

“Skúsenosti z táborového života ukazujú, že ľudstvo má na výber z možností konania. Dosť bolo príkladov, často hrdinskej povahy, ktoré dokazovali, že apatia sa dá prekonať, a aj podráždenosť sa dá prekonať. Ľudstvo si môže uchovať pozostatok duchovnej slobody, nezávislosti mysle, a to aj v takých hrozných podmienkach psychického a fyzického stresu.

My, ktorí sme žili v koncentračných táboroch, si spomíname na na ľudí, ktorí chodili po barákoch, utešovali ostatných a rozdávali svoj posledný kúsok chleba. Možno ich bolo málo, ale poskytujú dostatočný dôkaz, že človeku sa dá vziať všetko, iba jedna, jediná vec nie: posledná z ľudských slobôd – zvoliť si svoj vlastný vnútorný postoj za akýchkoľvek okolností, zvoliť si vlastnú cestu…

Aj keď podmienky, ako je nedostatok spánku, nedostatok jedla a rôzne psychické stresy, môžu naznačovať, že väzni boli povinní určitým spôsobom reagovať, v konečnom dôsledku je zrejmé, že osobnosť, ktorá sa z väzňa stala, bola výsledkom vnútorného vlastného rozhodnutia [zdôrazňujem vlastného], a nie iba výsledkom táborových vplyvov. Principiálne sa teda môže každá osoba, aj za takýchto okolností, rozhodnúť, čo sa s ňou stane – duševne i duchovne. Môže si uchovať svoju ľudskú dôstojnosť aj v koncentračnom tábore. . . . Práve táto duchovná sloboda – ktorú nemožno vziať – dáva životu zmysel a cieľ…

Spôsob, akým človek prijíma svoj osud a všetko utrpenie, ktoré z neho plynie, spôsob, akým vezme svoj kríž, mu dáva dostatok príležitostí – aj za najťažších okolností – dodať svojmu životu hlbší zmysel. Môže zostať statočný, dôstojný a nesebecký. Alebo v trpkom boji za sebazáchovu môže zabudnúť na svoju ľudskú dôstojnosť a stať sa nie viac ako zvieraťom. Tu leží šanca pre človeka, aby využil alebo sa vzdal možností dosiahnuť morálne hodnoty, ktoré mu môže zložitá situácia poskytnúť…

Keď už nebudeme schopní zmeniť situáciu… sme vyzvaní, aby sme zmenili seba.”

Viktor E. Frankl, Man’s Search for Meaning (Beacon Press: 1959, 2006), 65–67, 112. Note: Minor edits made to incorporate gender-inclusive language.

Richard Rohr: Dovoľujme Bohu, aby nás miloval!

Dovoľujme Bohu, aby nás miloval!

“Podľa mojich skúseností málokto z kresťanov má sens (predstavu), aký je to pocit byť milovaný Bohom. Mohli by sme to získať intelektuálne alebo dokonca vycítiť vo svojich srdciach, ale manželstvo duše a Boha sa prežíva na hlbšej úrovni, keď sa staneme zraniteľnými voči tomu, aby nás premohla Božia drvivá túžba po nás. Ponúkam túto kontemplatívnu úvahu od karmelitánskej mníšky Ruth Burrowsovej o modlitbe ako o zážitku dovolenia, aby nás Boh miloval.

Čo myslíme pod pojmom modlitba? Čo toto slovo znamená v kresťanskom kontexte? Takmer vždy, keď hovoríme o modlitbe, myslíme na niečo, čo my robíme, a z tohto východiskového bodu prúdia otázky, problémy, zmätok, skľúčenosť, ilúzie. Pre mňa je zásadné dôležité tento názor napraviť. Naša kresťanská skúsenosť nás uisťuje, že esenciou modlitby je v podstate to, čo robí Boh, čo Boh adresuje nám, ako sa Boh pozerá na nás. Nie je to primárne niečo, čo my robíme Bohu, niečo čo my dávame Bohu, ale to, čo Boh robí pre nás. A to, čo pre nás Boh robí, je to, že nám dáva božské Ja v láske. . . .

Čo je jadrom, ústredným posolstvom zjavenia Ježiša? Určite to je bezpodmienečná Božia láska k nám, ku každému jednému z nás: Boh, nevysloviteľné, nepochopiteľné tajomstvo (Mystérium), Realita všetkej reality, Životu všetkého života. A toto znamená, že božská Láska si želá komunikovať nám Svoje Sväté Ja. Nič menej! Toto je Božia neodvolateľná vôľa a účel (zmysel); to je dôvod, prečo všetko, čo je, je a prečo každý z nás existuje. Sme tu na to, aby sme prijali túto nevysloviteľnú, všepremieňajúcu a blahorečujúcu Lásku. . . .

Musíme si uvedomiť [preto], že všetko, čo musíme urobiť, je nechať sa milovať, byť tu, aby Láska milovala nás. . . . Skutočná modlitba znamená chcieť BOHA, nie ego. Skvelé je položiť (odložiť) tento ego-pohon (smerovanie). Toto je „život“, ktorý musíme stratiť, toto „ja“, ktoré musíme opustiť, ak máme mať skutočný život a stať sa tým samými sebou, takými ako Boh chce, aby sme boli, čo môže poznať iba Boh a v konečnom dôsledku jedine Boh to môže uskutočniť. . . .

To podstatné, čo musíme urobiť, je veriť v rozvíjajúcu sa, vychovávajúcu a premieňajúcu Božiu lásku, ktorá je Realitou: Realitou, ktorá je absolútne, totálne tu, či už k Nej smerujeme alebo nie. Modlitba je, z našej strany, zámerné rozhodnutie smerovať k Nej, odpovedať na Ňu čo najplnšie ako môžeme. Aby sme to dosiahli, musíme si vyhradiť čas na to, aby sme sa mohli venovať výlučne dávaniu „áno“ tejto viere. . . .

Ak sme presvedčení, že toto je srdcom modlitby, týmto základným rozhodnutím zostať otvoreným prílevu božskej lásky, potom pochopíme, že si môžeme zvoliť ktorúkoľvek metódu, ktorá nám pomôže zachovať túto základnú túžbu a úmysel.”

Eckhart Tolle – Sila prítomného okamihu

“Pre niektorých ľudí má odovzdanie sa negatívne konotácie, ktoré zahŕňajú porážku, kapituláciu, neschopnosť postaviť sa životným výzvam, upadnutie do letargie a podobne. Pravé odovzdanie sa je však niečo úplne iné. Neznamená to, že máte pasívne znášať akúkoľvek situáciu, v ktorej sa ocitnete, a nemáte s ňou nič robiť. Neznamená to ani, že si máte prestať robiť plány alebo pozitívne konať.

V odovzdaní sa je obsiahnutá jednoduchá, ale hlboká múdrosť, ktorá spočíva v podvolení sa a nie v odporovaní prúdu života. Prúd života môžete zažiť jedine TERAZ, odovzdanie sa teda znemená bezpodmienečne a bezvýhradne prijať prítomný okamih.
Znamená to vzdať sa vnútorného odporu voči tomu, čo je.

Vnútorný odpor spočíva v tom, že hovoríte “nie” tomu, čo je, prostredníctvom momentálneho odsúdenia a negatívnych emócií.

Prijatie reality vás okamžite oslobodí od stotožnenia sa s mysľou a opätovne vás spojí s bytím. Odpor je myseľ.

Odovzdanie sa je čisto vnútorný jav. Neznamená to, že by ste nemohli konať a zasahovať do situácie na vonkajšej úrovni.

V skutočnosti, keď sa odovzdáte, nemusíte prijať celú situáciu, iba ten maličký úsek z nej, ktorému vravíme prítomný okamih. Keby ste napríklad uviazli v blate, nepovedali by ste si: “V poriadku, vzdávam sa, ostanem tu v blate.” Rezignácia nie je odovzdanie sa.”

Nemusíte prijať neželanú alebo nepríjemnú životnú situáciu. Nemusíte si ani nič nahovárať a presviedčať sa o tom, že je všetko v poriadku. Nie. Plne si uvedomujete, že sa z tejto situácie chcete dostať. Potom zúžite svoju pozornosť len na prítomný okamih a nijako ho neposudzujete ani nehodnotíte.
Preto ani necítite nijaký odpor či negatívne emócie. Prijímate súcnosť prítomnej chvíle.
Potom sa pustíte do činnosti a urobíte všetko pre to, aby ste sa s toho dostali.

Volám to pozitívna akcia. je omnoho efektívnejšia ako negatívna akcia, ktorá pramení z hnevu, zúfalstva či frustrácie. Kým dosiahnete želaný výsledok, stále trénujte odovzdanie sa tým, že nebudete hodnotiť prítomnosť.

Vo vašom vnútri je niečo, čo nie je ovplyvnené prechodnými okolnosťami, ktoré tvoria vašu životnú situáciu, a k čomu máte prístup jedine cez odovzdanie sa. Je to váš život, vaše bytie, ktoré existuje naveky v bezčasovej oblasti večnej prítomnosti.

Ak je vaša životná situácia neuspokojujúca či dokonca neprijateľná, nevedomý vzorec odporu, ktorý túto situáciu udržiava pri živote, sa vám podarí prekonať jedine cez odovzdanie sa.

Odovzdanie sa je dokonale kompatibilné s konaním, iniciovaním zmeny a dosahovaním cieľov. V odovzdaní sa však do vášho konania vstúpi celkom nová energia (Božia energia), ktorá má inú kvalitu. Odovzdanie sa vás opäť napojí na zdrojovú energiu bytia (Boh) a pokiaľ je vaše konanie naplnené vytím, stane sa radostnou oslavou životnej energie…

V stave odovzdanosti veľmi jasne vidíte, čo treba urobiť, konáte tak, že ste schopní sústrediť sa na veci postupne.

Ak je vaša celková situácia neuspokojivá alebo nepríjemná, oddeľte tento okamih a odovzdajte sa tomu, čo je. To je lúč svetla pretínajúci hmlu. Stav vášho vedomia potom prestane byť ovládaný vonkajšími okolnosťami. Nezakladá sa na reakciách a odpore.
Potom sa pozrite na konkrétne detaily. Položte si otázku: “je niečo, čo môžem urobiť, aby som túto situáciu zmenil, zlepšil alebo sa z nej dostal?” Ak áno, urobte, čo je vhodné.

Nezameriavajte sa na stovky vecí, ktoré budete musieť urobiť v budúcnosti, sústreďte sa len na tú jednu konkrétnu vec, ktorú môžete urobiť teraz. Neznamená to, že by ste sa mali vzdať plánovania. Možno práve plánovanie je tou jedinou vecou, ktorú môžete urobiť teraz. Určite si však nezačnite premietať “mentálne filmy”, ktoré vás neustále odnášajú do budúcnosti. Stratili by ste tak prítomnosť. Nič z toho, čo robíte, nemusí okamžite priniesť výsledky. Kým sa prejavia výsledky, neodporujte tomu, čo je.

Ak v tejto chvíli nemôžete nič urobiť, ani sa z danej situácie dostať, využite ju a vstúpte hlbšie do odovzdanosti, hlbšie do prítomného okamihu, do bytia.

Nemýľte si odovzdanie s ľahostajnosťou, s prístupom “už mi je všetko jedno”. Ak sa prizriete zblízka, všimnete si, že tento prístup je nakazený negatívnosťou vo forme skrytého odporu a preto nemá s odovzdaním nič spoločné. Je to len maskovaný odpor.

Po tom, ako sa odovzdáte, namierte svoju pozornosť dovnútra a skontrolujte, či vo vás ostala nejaká stopa odporu. Buďte počas toho veľmi ostražití, inak by sa nejaký skrytý balíček odporu mohol schovať do tmavého kúta vo forme myšlienky alebo nepriznanej emócie.”