Deň päťdesiaty siedmy

„Naše prianie stať sa Bohom je sčasti zapríčinené tajným presvedčením, že poznáme na všetko odpoveď, a to navyše odpoveď správnu. To nie je zlé, ale nie je to ani moc chytré. Boh je však trpezlivý a pomaly nás vedie k čím ďalej väčšej múdrosti. Zvyčajne to robí tak, že nechá náš svet, ktorý sme si sami vybudovali, rozpadnúť. Náš osobný projekt súkromnej spásy sa musí vždycky vyjaviť ako úplne pomýlený. Odmietanie uznať tento rozpad je v skutočnosti príčinou toho, prečo v náboženstve vzniká dogmatizmus.

Bolesť z rozpadania sveta nazývame utrpením a utrpenie je jedným z Božích prostriedkov, pomocou ktorých nám Boh ukazuje, že náš život je vždycky väčší, než si ho predstavujeme. Viera je tým, čo nás pri tomto utrpení podrží, a vďaka tomu máme možnosť objaviť, že prežiť môžeme iba tak, že sa spoľahneme na omnoho väčší Zdroj.

Boh nás k sebe neustále priťahuje bližšie a bližšie, kúsok po kúsku, ranu za ranou. A my väčšinou ani netušíme, že práve toto sa deje.

Kedy som zakúsil, ako sa mi rozpadá život?

Zakúsil som vtedy Boha, a pokiaľ áno, ako?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.