Deň dvadsiaty piaty

„Jedna predstava vládne väčšine západných dejín: že svet je rozdelený na prirodzený a nadprirodzený. A tí z nás, ktorí vyznávame náboženský pohľad na svet, z týchto dvoch svetov často volíme ten nadprirodzený. Prírodný svet vidíme ako niečo, nad čo sa musíme povzniesť a prekonať to. Na túto snahu vzlietnuť do výšav nadprirodzena vynakladáme tak veľa úsilia, až sme zabudli (či úmyselne prehliadame) slová stredovekých teológov: milosť môže stavať výlučne na prirodzenosti. Tieto dva svety nie sú oddelené, ale vzájomne sa utvárajú a vyjavujú! Pre tých, ktorí sa naučili správne vidieť, je nadprirodzené všetko.

Musíme zostávať pevne ukotvený vo svojej vlastnej prirodzenosti, vo všedných udalostiach a v situáciách skutočného života, aby božská milosť mala niečo skutočného a dobrého, na čom môže stavať. Škandál a sklamanie, ktoré vyvolával Ježiš, spočívali v tom, že vypadal úplne ako všetci ostatní; pôsobil jednoducho až trochu príliš pozemsky, skutočne a reálne – a niekedy nepôsobil ani trochu duchovne. Keby vypadal nadprirodzenejšie, nikdy by sme ho nezabili.

Ako v skutočnosti vnímam svoj prirodzený život?

Kedy som sa pokúsil ho odvrhnúť v prospech niečoho nadprirodzenejšieho?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.